Na konci ôsmeho ročníka sme sa rozhodli, že pôjdeme na dvojdňový školský výlet. V hre bolo niekoľko možností. Napokon sme si povedali, že vycestujeme do Vysokých Tatier. Našim cieľom je Brnčalova chata pri Zelenom plese. Vo štvrtok ráno sa stretávame na železničnej stanici vo Vrútkach. Vonku je sychravo. Oblaky a dážď vystriedali slnečné a dusné počasie z predchádzajúcich dní. Ako naschvál! Z amplióna sa navyše ozýva meškanie nášho rýchlika. So znepokojením prijímame túto skutočnosť. Azda stihneme autobus v Poprade, ktorým sa dostaneme do Bielej vody. Našťastie už vlak ďalšie meškanie nenaberá a my v Poprade rýchlo utekáme na autobusovú stanicu. Autobus plný turistov nám zastaví na parkovisku v Bielej vode. Tam si naťahujeme na seba pršiplášte, ktoré nás ochránia pred vytrvalým dažďom. Informačná tabuľa nám oznamuje, že na Zelené pleso nás čaká trojhodinová túra. Všetkým je jasné, že partia ôsmakov, hladná po turistike, ľahko pokorí túto hranicu. Intenzívne kráčame po širokom chodníku, ktorý je popretkávaný množstvom kamenia. Musíme opatrne klásť nohy, aby sa nám nezošmykli po klzkých skalách obmývaných stekajúcou vodou. Zahalená obloha a vytrvalý dážď nás neodrádza. Naopak, tlačí nás k zvýšeniu obrátok, aby sme boli čo najskôr v suchu na chate. Hučiaci Bielovodský potok pozorne pozoruje našu púť. Po ceste nestretneme ani živú dušu. Nečudo. Za pekného počasia je tento chodník plný ľudí ako pešia zóna v meste. Ale teraz nie je hodno vyhnať ani psa do lesa. Smrečinu postupne strieda kosodrevina a nad ňou sa už vypínajú lúkou a kameňmi pokryté svahy vysokých vrchov. To všetko naznačuje, že o chvíľu sa pred nami vynorí Brnčalova chata. A naozaj, za poslednou zákrutou už vidíme Zelené pleso. A na jeho brehu chatu. Vstupujeme dnu, za stolmi sedí niekoľko turistov. Odkladáme veci, ubytujeme sa, prezlečieme sa do suchého odevu a pokojne si vychutnávame pohľad na dažďom rozkmitanú hladinu ľadovcového jazera. Večer si užívame spoločné chvíle v lone tatranskej prírody. Na druhý deň rozmýšľame, že by sme išli inou cestou cez Plešivec. Ale všade je mokro a tak zostupujeme po rovnakom chodníku. Teraz je na ňom už rušno. Nestačíme sa ani zdraviť, toľko ide oproti nám ľudí. Stretávame aj dvoch českých manželov. Pri pohľade na nich zostávame stáť v nemom úžase. Otec tlačí hore kočík s dvojičkami, matka drží pod pazuchou malého psíka. Ktovie, kam sa až dostanú, pomyslíme si a rezko kráčame až do Bielej vody. Tam nás privítajú slnečné lúče. Trochu sa zohrejeme a o chvíľu nás už autobus odváža do Popradu. Odtiaľ naspäť domov cestujeme vlakom. V hlave sa nám premietajú chvíle strávené spolu. Všetci spokojne hodnotíme náš školský výlet.
-mil-