Nechce sa veriť, že futbalový turnaj medzi triedami na 2. stupni, ktorý sa uskutočňuje na počesť Antona Kunu, má za sebou už svoje 22 pokračovanie. Posledné ročníky sa odohrávajú na multifunkčnom ihrisku, kde aj teraz súperili triedy o „ušatý“ pohár. V žiare slnečných lúčov a pred zrakmi mnohých fanúšikov sa odohralo množstvo zaujímavých zápasov. Vo finále sa napokon stretli obhajcovia prvenstva, chlapci z 9. B, ktorých vyzvala futbalová partia nadšencov z 8. A. Konečný rezultát 3:0 pre ôsmakov nikto nečakal. Favorit teda odovzdal cenný pohár 8. A, kde bude „svietiť“ počas celého budúceho školského roka. Tretie miesto obsadila 9. A, ktorá si poradila s 8. B.
Konečné poradie:
1. 8. A
2. 9. B
3. 9. A
4. 8. B
Najlepší strelec: Tobiáš Olejár /9. B/
Najlepší hráč: Šimon Frátrik /8. A/
Najlepší brankár: Jakub Novák /8. A/
Spomienka na Antona Kunu
Po mojom príchode na katolícku školu som rozbehol pohybové aktivity. Venoval som sa najmä futbalu, ktorý bol medzi žiakmi veľmi populárnym športom. Na „výške“ som hral aj basketbal. Môj vzrast mi neumožňoval neľútostné súboje pod košmi, a tak som uplatnil svoju rýchlosť a prehľad v hre, ako rozohrávač. Popri futbale som si preto zobral aj skupinu malých šiestakov a začal ich učiť základy tohto športu, ktorý dali svetu Američania. Mal som šťastie na chlapcov, ktorých basketbal nadchol. A mňa nadchol ich záujem i elán, s akým sa pustili do trénovania. Boli to malí basketbaloví fanatici. Basketbal bol pre nich náboženstvom, oranžová lopta sa stala ich modlitebnou knižkou a telocvičňa posvätným chrámom. Moju snahu o basketbalový prienik na škole podporil aj vtedajší zástupca riaditeľky školy Anton Kuna. Tóno bol bývalý basketbalista. Rád chodieval na naše tréningy a chlapcom ukazoval svoju neomylnú pravačku. Neraz sa ozval spontánny potlesk mojich zverencov, keď lopta z jeho ruky presvišťala cez kovovú obruč. A ten jeho elegantný dvojtakt! Vždy mi pripomenul. „ Milan, futbal môže hrať každý, ale basketbal je hra pre inteligentov.“ Šiestaci zoskupení okolo Mateja Tabaka a Mária Noraca rýchlo napredovali. Spolu s Tónom sme pre nich usporiadali v roku 1993 Vianočný turnaj. Prípravy sme intenzívne prežívali a na basketbalové zápasy sme sa tešili, ako nevesta na ženícha. Naši šiestaci nám spravili radosť a turnaj vyhrali. Bolo to historicky prvé víťazstvo na turnaji pre katolícku školu. Basketbal bol vtedy v okrese na vrchole a na základných školách bol medzi žiakmi obľúbený. Trénovali ho renomovaní učitelia, ktorí mali basketbalovú abecedu v „malíčku“. Konkurencia bola preto v okresnom kole veľká. O dva roky neskôr sme sa s našim basketbalom presadili aj na okresnej úrovni. Bronzové medaily z okresného kola i z Turčianskych hier mládeže boli vrcholom, ktorý mohla moja partia basketbalistov dosiahnuť. Rád spomínam na toto obdobie. Pripomínajú mi ho fotografie i stará basketbalová kniha s názvom Moderný basketbal. Daroval mi ju tesne pred svojou smrťou Tóno Kuna. Na jeho slová – Vezmi si túto knižku, ja ju už nebudem potrebovať- nikdy nezabudnem. Ani na Tónove skúsenosti, humor, optimizmus, vľúdne slovo, i jeho vášeň k športu pre inteligentov.
Milan Chochula